Čo je Parkour

Parkour (niekedy aj Le Parkour aj ako skratka PK) alebo l’art du déplacement (fran.: umenie pohybu alebo umenie premiestňovania) je disciplína francúzskeho pôvodu. Jeho základom je schopnosť dostať sa z bodu A do bodu B (a tiež vedieť dostať sa späť) bezpečne, plynule a účinne (efektívne) s použitím vlastného tela. Pomáha v prekonávaní akýchkoľvek prekážok v okolitom prostredí – od vetiev cez kamene a skaly až po zábradlia a betónové steny – môže sa vykonávať v meste, ako aj na dedine. Muž, ktorý vykonáva parkour je traceur, žena je traceuse (niekedy je možné sa stretnúť s počešteným výrazom traceurka).

Definovaný Francúzom Davidom Bellom, parkour sa zameriava na tréning účinných pohybov a rozvoj tela a mysle, aby sa človek vo všetkých situáciách (a predovšetkým kritických) vedel pohybovať kľudne a sebaisto.

Súhrn

Parkour je fyzická aktivita, ktorej je len ťažko priradiť kategóriu. Nie je to extrémny šport, ale skôr umenie alebo disciplína, ktorá sa podobá sebaobrane v bojových umeniach. Podľa Davida Bella je fyzická časť parkouru založená na prekonávaní všetkých prekážok, ktoré sa v ceste vyskytnú, ako keby šlo o stav ohrozenia – chcete sa pohybovať takým spôsobom, s použitím akéhokoľvek pohybu, ktorý vám pomôže dostať sa od/k niekomu/niečomu. Pri stretnutí s protivníkom môže človek hovoriť, bojovať, alebo utekať. Bojové umenia pripravujú na útok, parkour je formou tréningu pre útek. Kvôli tejto zložitosti určenia a zaradenia sa často poznamenáva, že parkour má svoju vlastnú kategóriu – parkour je parkour.

Dôležitou charakteristikou parkouru je efektivita (účinnosť). Traceur sa nesnaží pohybovať iba najrýchlejšie ako dokáže, ale tiež s čo najmenšou spotrebou energie a najpriamejšou možnou cestou. Pretože neoficiálnym parkourovým mottom je être et durer, (byť a zostať, byť a vydržať), efektivita zahrňuje predchádzanie zraneniam krátkym aj dlhodobým.

Parkour ovplyvňuje i traceurov proces myslenia. Traceuri a traceurky zaznamenávajú zmenu v myslení, ktoré im pomáha v bežnom živote, či už ide o prekážky fyzické či psychické. Základom je motto être et durer, prípadné être fort pour être utile, (po slovensky buď silný, aby si bol užitočný podľa Hébertovej Prirodzenej metódy) a snaha vedieť sa dostať z bodu A do bodu B rýchlo a plynulo. Zároveň s tréningom traceur/ka začína premýšľať o svojich pohnútkach, dôvodoch na tréning, parkourovej filozofii atď.

Terminológia

L’art du déplacement a le parcours boli prvými pojmami použitými na popísanie metódy tréningu pohybu.
Termín parkour: definovali David Belle a jeho priateľ Hubert Koundé. Vychádza zo spojenia parcours du combatant (po slovensky poeticky preložené cesta bojovníka), čo je tradičná vojenská výcviková trať navrhnutá Hébertom. Koundé, ktorý však sám nie je traceur, nahradil c písmenom k, aby zdôraznil väčšiu tvrdosť a odstránil s, ktoré sa vo francúzštine nevyslovuje a preto je nadbytočné a odporuje filozofii efektivity. Spojenie du combatant bolo úplne odstránené, pretože už nešlo o vojenský alebo bojový výcvik.

Traceur: je substantívum odvodené od francúzskeho slovesa tracer, ktoré obvykle znamená načrtnúť, vyznačiť, vytýčiť; vo francúzskom slangu môže však znamenať aj bežať; v angličtine je tracer niekto, kto nasleduje svoju cestu. U v slove traceur je pravdepodobne vžitý chybný zápis.

História

Parkour sa inšpiroval mnohými zdrojmi, predovšetkým Prirodzenou metódou Georgesa Héberta, ktorá vznikla na počiatku dvadsiateho storočia. Francúzki vojaci vo Vietname sa inšpirovali Hébertovou prácou a vytvorili to, čo je dnes známe pod pojmom parcours du combattant. David Belle sa k tejto prekážkovej trati a Hébertovej Prirodzenej metóde dostal vďaka otcovi, Raymondovi Bellovi, francúzskemu vojakovi, ktorý sa týmto disciplínam venoval. David Belle trénoval mnohé disciplíny, napríklad bojové umenia či gymnastiku, a hľadal možnosť ich využitia v živote.

Po presťahovaní do Lisses v roku 1987 (predmestie Paríža) David Belle pokračoval vo svojej ceste. Tu sa k nemu pridala skupina ľudí (napr. Sébastien Foucan), ktorá s ním trénovala, rozvíjala schopnosti a definície. V roku 1997 tak vznikla skupina Yamakasi (názov pochádza z jazyka Lingala a znamená silné telo, silná duša, silný človek). Niekedy v roku 1998 vznikol samotný názov disciplíny – parkour.

Skupina Yamakasi sa rozdelila v roku 1998 kvôli nezhodám ohľadne show Notre Dame de Paris. David Belle odišiel zo skupiny a keď Yamakasi v roku 2001 natočili film Yamakasi, David ho označil za prostitúciu umení.

V lete 2003 vo Veľkej Británii odvysielali reportáž Jump London so Sébastienom Foucanom, ktorý odštartoval rýchle šírenie parkouru po celej krajine. Zároveň však vznikol nový prúd a napokon oddeľujúca disciplína s názvom

21. júla 2004 založil Jerome Lebret so súhlasom Davida Bella portál Parkour.net (známy medzi traceurmi ako .NET), jeho fórum sa čoskoro stalo virtuálnym domovom najskúsenejších a najrešpektovanejších traceurov a traceuriek sveta.

V roku 2005 založil David Belle asociáciu PAWA (PArkour Worldwide Association – Svetová parkourová asociácia), ktorá mu mala pomôcť šíriť správnu myšlienku parkouru ďalej. Organizácia čoskoro prestala plniť svoju funkciu a David ju v roku 2006 opustil s týmto vyjadrením: Aby sa vyhol ďalšiemu komerčnému a filozofickému zneužitiu parkouru, David Belle oznamuje, že neručí za žiadnu stránku, asociáciu alebo spoločnosť, ktorá predstiera, že je oficiálna tam, kde je oficiálny iba názov, ktorý si dala.

Nasledoval vznik skupiny Team Parkour by D. Belle a Bellových osobných stránok.

Filozofia

Našim cieľom je ukázať naše umenie svetu a naučiť ľudí chápať, čo je to pohyb.

David Belle, BBC News

Väčšinou sa príliš nevie, že toto je jedna z dôležitých častí parkouru. Podľa Yamakasi ide o neoddeliteľnú súčasť umenia.

Prečo trénujem ľudí? Myslím, že je dôležité uchovať umenie. Myslím, že budú zdieľať túto skúsenosť. A reprezentovať… verím, že znamená zdieľať. Nesmie sa to stratiť. Malo by zostať živé! Nechcem túto skúsenosť mať a iba ju zapísať, pretože potom sa z nej stane mŕtva skúsenosť. Chcem, aby bola živá! Chcem, aby ľudia umenie používali, žili a experimentovali s ním.

William Belle

Ďalším aspektom filozofie je sloboda. Často je opakované, že parkouru sa môže venovať ktokoľvek, kedykoľvek, kdekoľvek na svete. Sloboda je chápaná ako možnosť dostať sa tam, kam iní nemôžu, spôsobom vyjadreným vyššie (bezpečne, rýchlo, plynule).

Umenie pohybu je druh slobody. Je to druh seba vyjadrenia. Nemyslím, že existuje jasná definícia. Keď vysvetľujete umenie pohybu ľuďom, hovoríte: šplhám, skáčem, behám, ostávam v pohybe! To je ono! Ale nikto nerozumie. Potrebujú to vidieť. Je to stav mysle. Je to sebadôvera a získavanie energie. Lepšia znalosť tela, schopnosť pohybovať sa, prekonávať prekážky v reálnom i psychickom živote. Čokoľvek, čo pôsobí na tvoju hlavu, na tvoje srdce. Čokoľvek na teba pôsobí fyzicky.

Châu Belle-Dinh

Je to rovnaké tak učenie sa fyzickému umeniu a ovládnutiu pohybu, ako schopnosť prekonať obavy a bolesti a aplikovať to v živote, pretože k zvládnutiu parkouru je treba i ovládanie mysle.

Pochopiť filozofiu parkouru chce čas, pretože si na ňu musíte najprv zvyknúť. Zatiaľ čo sa snažíte o zvládnutie techník, nepocítite príliš filozofiu. Ale ako náhle sa dokážete pohybovať svoju cestou, začnete zisťovať, ako parkour mení ďalšie veci vo vašom živote a váš prístup k riešeniu problémov – napríklad v práci  sa zmení, pretože trénujete prekonávanie prekážok. Toto skoré zistenie sa objavuje u rôznych ľudí rôzne, niekedy príde veľmi skoro a niekedy veľmi neskoro. Nemôžete povedať „trvá to dva mesiace, než pochopíte, čo je parkour.“ Teraz už nehovorím „robím parkour,“ ale „žijem parkour,“ pretože sa stal mojou životnou filozofiou, mojou cestou, ako robiť všetko ostatné.

Andreas Kalteis, Parkour Journeys

David Belle, PAWA team , prípadne spoločne, sa vyjadrili k rozdeleniu parkouru a free runningu oznámením:

Uvedomte si, že toto umenie bolo vyvinuté vojakmi vo Vietname za účelom úniku alebo priblíženia sa: to je duša parkouru, ktorú by chcel uchovať. Je nutné odlíšiť, čo je v krízovej situácií užitočné a čo nie. Potom pochopíte, čo parkour je a čo neni. Takže pokiaľ predvádzate akrobaciu na ulici za účelom vlastného predvedenia sa, nehovorte tomu parkour. Akrobacia existovala dávno pred parkourom.

David Belle

 

Bez rivality

Akcia odštartovala 1. mája 2007 na portáli Parkour.net a jej cieľom bolo zachovať filozofiu parkouru ? proti súťažiam a rivalite. Slovami Erwana (na .NET známi ako Hebertiste): Súťaženie núti ľudí bojovať proti sebe pre priazeň davu alebo pre výhody plynúce so zmeny prístupu niekoľkých obchodníkov. Parkour je jedinečný a nemôže byť súťažným športom, pretože tak ignoruje svoj nesebecký základ seba rozvoja. Keby sa parkour stal športom, bolo by ťažké učiť a šíriť parkour ako nesúťažnú aktivitu. A nový šport by sa šíril pod menom parkour, ale už nie s jeho základnou filozofiou.

Techniky

V parkoure je menej predtvorených techník, ako napríklad v gymnastike, naviac parkour nie je zložený iba zo zoznamu presne daných pohybov. Každá prekážka, s ktorou sa traceur stretne, predstavuje unikátnu výzvu k prekonaniu efektívnym spôsobom, v závislosti na stavbe tela, rýchlosti, uhlu nábehu, tvaru prekážky apod. Parkour sa zaoberá tréningom tela a mysle za účelom zlepšenia schopnosti reagovať na prekážku technikou, ktorá funguje; veľakrát technikou nepopísanou, ktorá ani popísať nepotrebuje. Vo veľa prípadoch závisí efektivita na rýchlom presúvaní ťažiska a využitia pohybovej energie k rýchlemu prevedeniu „nemožných“ alebo veľmi náročných telesných pohybov. Absorpcia a presúvanie energie je dôležitým faktorom – prevedenie parakotúľa znižuje náraz na nohy a chrbticu a dovoľuje traceurovi skoky z výšok, ktoré sú napríklad gymnastikou či akrobaciou považované za príliš veľké. Podľa Davida Bella ide o pohyb, ktorý vám pomôže dosiahnuť najlepší výsledok pri úteku či behu od/k niekomu/niečomu. Keď sa traceur niekam dostane, musí byť schopný dostať sa späť, keď sa pohybuje z A do B, potom musí byť schopný dostať sa z B do A, pravdaže nie nutne za použitia rovnakých techník.

Navzdory tomu existuje niekoľko základných techník, ktoré sú obľúbené pre ich všestrannosť a účinnosť.

Najdôležitejšia je ovládnuť skok a dopad. Parakotúľ, používaný pre zmiernenie dopadu a prenos pohybovej energie vpred, je často zdôrazňovaný ako úplne najdôležitejšia technika. Predovšetkým neskúsení traceuri sa stretávajú s problémami kĺbov kvôli skokom z veľkých výšok a zlým dopadom a parakotúľom.

Vybavenie

Ľudia venujúci sa parkouru obvykle utratia za parkour iba málo peňazí a obvykle trénujú v jednoduchom, ľahkom, športovom oblečení.

Vybavenie sa v podstate skladá iba z:
Pohodlnej športovej (najčastejšie bežeckej) obuvi, ktorá je ľahká, s dobrou priľnavosťou, oporou nohy a tlmením dopadov. Občas sa využívajú gélové vložky.
Zriedka tiež z rukavíc (ľahkých atletických či cyklistických), ktoré chránia ruky proti oderu. Skúsenejší traceuri používanie rukavíc odmietajú, považujú ich za neprirodzené.

Pretože je parkour spriaznený s Prirodzenou metódou, traceuri niekedy trénujú bosí, aby sa vedeli pohybovať efektívne nezávisle na vybavení. David Belle k tomu dodal: „Holé nohy sú najlepšími topánkami!“

© Wikipedia – http://sk.wikipedia.org/wiki/Parkour



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *