Obyčajní ľudia, tvorcovia definície parkouru

Je pre mňa čoraz viac jasné, že z vonku, každý kto vykonáva parkour, je videný ako časť z jedného veľkého kolektívu, pod rovnakým „dáždnikom“. Je to však výsledok na základe bližšieho pozorovania, a je to už viditeľné, že tak veľa z nás robí tak rozličné veci a len si vyberá či použije rovnaké slovo, aby pomenovali čo práve robí. Podľa môjho názoru, nie je jedna z týchto definícií, motivácií, a dôvodov trénovať, alebo správnejšia, alebo lepšia ako nejaká iná.

Pre mňa je dôležité, aby sme všetci nasledovali svoje vlastné stopy a robili to čo nás robí šťastných. Ale je zaujímavé, že ako jednotlivci sme všetci našli niečo, čo nás vykresluje ako toto jedno slovo, ktorého význam stále prekrúcame, ktorého význam je vždy niečo trochu iné od každého z nás. Ako sme aj my každý jeden iní .

„Čo to robíš?“ je otázka, ktorú si často kladiem, keď trénujem a vždy keď to urobím, smerujem k inej odpovedi. Jednoducho neexistuje definitívna, jednoduchá odpoveď na túto otázku pre mňa a vedel by som si predstaviť väčšinu z vás, ako ste cítili to isté, keď sa vás niekto opýtal čo robíte. „Parkour“ zvykne byť „predvolená“ odpoveď, ako ja zvyčajne počujem odpovedať seba a ostatných tiež dosť často. A “ Óó! Tie voľné freerunning-ové vecičky, kde zoskakujete z budov a robíte saltá, správne? Urob backflip (Salto vzad)!“ Je nanešťastie jedno z častejších odvrknutí, ktoré svetový parkour podnecuje. Ale keď so sebou nemôžme súhlasiť, s tým čo robíme ako komunita, potom ako môžme naozaj vynechávať členov väčšiny verejnosti?

Musíte uznať, že to slovo samo o sebe, nie je obzvlášť atraktívne alebo jednoducho vysvetliteľné, preto si myslím, že je očividné, že je tu niečo iné v rámci disciplíny samej o sebe, ktorá láka všetkých týchto ľudí a získava si ich a značkuje alebo škatuľkuje si nás ako tých, ktorí vykonávajú parkour. Čiže bežný človek, ktorý sa nás pýtal čo vlastne robíme je pomenovateľ, tvorca definície, ak chcete.

Extrémne športy sú relatívne nové a začali byť stále viac a viac populárne, ako ľudia v nich našli seba, v vzrastajúcom počte nudných a nezáživných prác. “ Víkendoví bojovníci“ sú všade a vy budete o nich vedieť určite viac, som si istý. Sú to jedinci, ktorí pracujú od pondelku do piatku a využívajú svoje víkendy k úniku a snažia sa vyrovnať svoj adrenalínový deficit z fádneho týždňa, výskokom z lietadla, alebo zlaňovať sa dole hlavou vo Wales-e.

Z úrovňami obezity a depresie v najvyšších výškach z celých dejín, alkoholizmus a drogy všade a každému je povedané čo si má obliecť, kde má ísť a ako má myslieť a to všetko nejakou kôpkou vybratých ľudí… je to prekvapenie, keď tak veľa z nás hľadá východisko a cestu všetkému tomuto uniknúť? Môže byť sloboda spájaná s parkourom, ktorí zasa spája nás? Je pravda, že nepoužívame nejaké špeciálne náradie, tým myslím, že nemáme nejakú „dosku“, kolesá, ložiská alebo rúčku na brzdenie alebo niečo čo nás obmedzuje. Nie je potreba vyhýbať sa istým povrchom, vonkajším podmienkam – počasiu alebo miestam. Neexistuje nič, kam by sme nemohli ísť, nič čo by sme nemohli využiť. „Premenné“, ktoré kazia iné športy a prinášajú so sebou nutnosť niektoré aktivity zastaviť. Sú to veci, ktoré nás vyzývajú. Snažíme sa nájsť niečo, v čom by sme sa častejšie považovali slabšími, ako napríklad v obtiažnejších podmienkach a toto robí parkour veľmi atraktívny a prístupný k masám.

Ak sa všetko len snažíme stlmiť, nejaký prvotný smäd po dobrodružstve a slobode, je to len prirodzené, že tak veľa z nás môže byť ťahaných do niečoho, kde je niečo ako sloboda, fyzickosť (telesnosť), zlepšovanie sa a odvaha, títo ľudia sú široko zamestnaní a patrične ohodnotení. Väčšina z nás sú spoločenské bytosti a užívajú si vzájomnú súčinnosť z ostatnými. My ako bytosti, ako časti niečoho… po ich počiatočnej skúsenosti s parkourom, jedinci sa často hľadajú stále na viacerých fórach, alebo online komunitách, ktoré rastú v číslach každý deň a snažia sa nájsť viac odpovedí. Tragicky, ich novo – objavený zmysel slobody a vzrušenie, ktoré je neodmysliteľné v ich odhaľovaní parkouru, je často zničené, keď sa pripoja k našim komunitám. Každý im vraví, čo práve robia a čo by mali robiť. Nie viac ich vlastná cesta, natankovaná momentom inšpirácie, ale sú zrazu presmerovaný na jednu už vyšľapanú cestu niekým iným. Prečo vstali a rozhodli sa preskúmať ich potenciál pohybu na začiatku, ktorý už nie je dlhšie ich hnacou silou, ich cieľom sú nastavené a účeľne vyhľadené cesty iných, iné ako oni hľadali „viac a viac o parkoure“.

Ironicky, namiesto toho aby podporovali svoju individualitu a sledovanie svojich cieľov, títo ľudia sa snažia podriaďovať ideálom, s ktorými nemôže nikto súhlasiť na prvom mieste. Ale tu je komfort – pohodlie v dave, sila v číslach a uspokojenie cítia, keď je jeden časťou niečoho. Som tak vinný ako je každý iný. Chcel som nájsť tajomstvá, ako sa stať veľkým v parkoure a nájsť viac a viac o disciplíne, viac ako objaviť, ako môžem byť veľký v tom, v čom to je a ja to chcem robiť… a byť úspešný ako bytosť, ktorá chcem byť. Dôvod prečo verím, že máme tak veľa rozličných definícií parkouru je tiež preto, že parkour nás všetkých podporuje a je časťou našej individuality a my sa snažíme to snažíme robiť po svojom – ale v rovnakom čase chceme pokračovať na naše miesto v komunite, tak, aby sme mohli tvrdiť, že sme časťou niečoho väčšieho. „Parkour“ je to, čo robíme všetci, aj napriek všetkým naším aktuálnym pohybom, rôznymi smermi, pre rôzne dôvody.

Máme niečo spoločné jeden s druhým. Čo nás spája je pohyb. Je to to, čo my robíme s týmto pohybom a náš dôvod pre rozvíjanie našej mentálnej a fyzickej kapacity, cez pohyb, to je jedinečné pre nás všetkých. Aj keď  to voláme Parkour, Freerunning, L’art du desplacement alebo aj  „Rage froobling“ (agresívna a súťaživá forma parkouru) to je nepodstatné. Slová sú preceňované a strašne zle používané. V konečnom dôsledku to všetko speje, k tomu, že si  udržiavame našu individualitu a to je to čo nás robí šťastnými a vyhýbame sa tomu, aby sme sa zaplietli medzi definície a výrazy.

„Robím parkour“, a do tohto dňa som si myslel, že robím niečo čo je späté s úmyslami „objaviteľov“ parkouru. Ale keby mala byť oficiálna definícia povedaná zajtra, a menila by sa od mojich cieľov, netrápilo by ma nazvať to čo robím nejak inak. Užívam si to, že som časťou komunity, ktorá zdieľa vášeň pre pohyb, ale myslím si, že menej ako 5% ľudí, ktorých som stretol, trénoval a skúšal s nimi, ďalej s tým pokračujú pre rovnaké dôvody, a až po ten istý koniec, ako ja.

A to je dobre.

© Chris ‘Blane’ Rowat

Autor článku: Chris ‘Blane’ Rowat
Tento článok je preložený alebo skopírovaný z originálu so súhlasom autora z:
http://blane-parkour.blogspot.com/2008/11/common-denominators.html