Oslabenie

a) Proces kedy si oslabený alebo menej koncentrovaný
b) Oslabenie alebo slabá kondícia
c) Slabá forma („z formy“)

Po dlhšiu dobu som nič nepostol, keďže som dosť premýšľal a až teraz by som sa chcel s vami podeliť o výsledok môjho zmýšľania. Tento príspevok ťa môže uraziť, vyznie že je nasmerovaný proti tebe a možno aj je.

Môžem žiť s nechuťou že hovorím pravdu, ale nemôžem pokračovať s týmto názorom a nešíriť ho medzi ľudí ktorým by to pomohlo. Viem, že niesom jediný čo sa podieľa na tomto úsudku a myslím si, že sa to vyplatí ak to zmení aspoň postoj jedného človeka, ktorému to pomôže. Toto je hlavne pre môjho priateľa s ktorým som chvíľu netrénoval. Priateľovi zdajúcemu sa, že šiel dole s jeho tréningom a ktorý sa obáva, že nieje dobrý ako ostatný. Toto je pre neho a pre ostatných, ktorý sa cítia skľúčený pozeraním na ľudí čo robia veci, ktoré oni nemôžu… a tiež pre nováčikov v parkoure.

Včera bol môj 1300 deň trénovania parkouru. Nie som veľký zástanca výročí ale v tento deň sa mi myšlienky z dvoch týždňov dali v hlave dokopy.

Začal som trénovať pred 1301 dňami(10.septembra 2003), keď bola premiéra dokumentárneho filmu o parkoure – Jump London na Channel 4. Je úžasné ako sa môj život od tohto dňa zmenil.

Živo si pamätám môj prvý tréning ktorý som mal pred 185 týždňami a 6 dňami. Bolo to s mojim dobrým priateľom Tomom a my sme boli tak rozrušení zo sledovania tohto filmu že sme chceli hneď začať. Spomínam si ako som skúšal nejaké vaulty a malé skoky cez prekážku a pamätám si moje prvé skúsenosti so strachom v parkoure ako som skočil zo strechy miestneho gymnastického klubu a dopadol som s kotrmelcom na tráve. Bolo to strachom naháňajúce a myslím, že to je okolo 12 stop vysoké. Spravil som to pretože som veril že to je pravý parkour, skákanie z vysokých miest a o rozprávaní týchto zážitkov ďalší deň. Oh, ako ďaleko sme odvtedy pokročili?

Väčšina ľudí ti povie, že dni po prvom tréningu sú zlé. Kto si pamätá neopísateľný pocit bolesti kráčania po schodisku najbližšie dni po prvom vážnom tréningu? Počas dvoch týždňov sa moje nohy cítili ako by boli znásilnené skupinou nahnevaných výtržníkov s bejzbolovými pálkami .

Dnes je už dostupných veľa dobrých informácií pre ľudí, ktorí začali robiť túto disciplínu a ku ktorým som ja nemal prístup v začiatkoch môjho tréningu. Bol to väčšinou pokus a omyl, s veľkým podielom druhých. Ale navzdory poznatkom ktoré môže učenie zo skúseností skúsenejších traceurov priniesť, nemôžem si pomôcť ale predstavte si či sú na to následky.

Uvedomujem si aké zložité muselo byť pre Davida Belleho a všetkých ostatných traceurov z Lisses ako sú ponorení v nevedomosti cez 15 rokov a ako nemali žiadnu predstavu prečo to robia a kam to bude smerovať. Oni skrášlili cestu v novom smere aby ich ľudia nasledovali. Týmto traceurom to zabralo mnoho rokov aby vytvorili základné pohyby a očistili ich od časti kde prekážka môže byť prekonaná použitím hŕstkou techník a to má naozaj neobyčajný výsledok. Mnoho nových traceurov sa dnes naučia za dva mesiace 10 nových techník, čo zabralo asi tak 5 rokov tréningu v Lisses v 90 rokoch aby to dosiahli.

Napríklad my sa rozvýjame, zlepšujeme a učíme sa. Môžme ich dostihnúť a môžme im posvietiť na cestu, správne?

Nie, nemyslím si .

Myslím, že ideme až moc rýchlo po tej istej ceste po ktorej šli oni.  Predtým než ich ale dobehneme, dojde nám dych. Oni sa na nás pozerajú a vidia v nás medzeru a dúfajú že ich úroveň dosiahneme aby sme tejto disciplíne pomohli rásť. Väčšina ľudí z budúcej/dnešnej generácie ale nie.
Citujem Stephana Vigrouxa:
„Myslím že pre veľa ľudí to musí byť viac osobné… každý sa pohybuje … Som vážne šťastný za nich…ale príliš rýchlo , príliš ľahko , príliš veľa show … príliš veľa.“

Sú chalani, ktorí trénujú menej ako rok a robia väčšie skoky ako ostatní, ktorí trénujú cez štyri roky. Verím,že to je hlavný spôsob do knižnice poznatkov dostupných dnes. Možno to je v zásade dobré, ako ide generácia hore, my budeme mať nových chalanov ktorí sú schopní prekročiť proces pokusu a omylu a držať sa toho čo funguje, dosiahnúť dobrý level v parkoure. Ale mám obavy.

Myslím, že proces pokusu a omylu ma naučil, že prví traceuri z Lisses mali rozsiahle hodnoty v sebe a priviedlo ich to ku kreativite, vášni a odvahe ktorá začína byť dnes zabudnutá a je nahradená  „knižným“ tréningom. Nielen ja verím že ich mentálna a fyzická stránka je ďaleko lepšia od mojej. Verím že sa to ďalej oslabý ako prichádza ďalšia generácia traceurov začínajúcich ich tréning. Ľudia majú súbor pohybov na naučenie a robia nesprávne ak sa ich učia rýchlo a rýchlo prechádzajú na niečo nové, niečo väčšie, niečo viac pôsobivé.

Najlepšou cestou akou dostaneš rešpekt v dnešnej parkourovej komunite je robenie najväčších a najlepších vecí s minimálnym tréningom aby si to dosiahol. Tak dlho ako to robíš, nezáleží aké škaredé to je, ako pomaly si to vyliezol, ako precízne si pristál alebo aké poškodenie ti to spravilo. Každý rozširuje že „X“ dalo „Y“ a musí byť lepší ako „Z“ ktorý trénuje len niekoľko „V“ mesiacov! Tento prístup sa môže rýchlo vystupňovať a poslednou dobou mám pocit,že to poškodzuje pravú myšlienku parkouru. Ľudia robia veci ktoré uznávajú ostatní a je to ťažké pre tých, ktorí tvrdo makajú a postupujú pomalšie. Pociťujú nátlak pri skúšaní vecí ktoré sú nad ich levelom, keď vidia že to čo sa deje nieje ich chyba.

Pre mňa je parkour dlhou cestou – nie krátkou bitkou.

Ja sa neobávam iba o psychický postup a kreativitu nových ľudí, ktorí sa poškodzujú. Týka sa to rovnako aj fyzickej hodnoty ako učebnicového postupu.

Rovnako ako ja i niektorý z vás si možno pamätajú ako starý otec jediný z rodiny dokázal otvoriť fľašu počas večere, napriek jeho pokročilého veku. Táto deduškovská sila o ktorej som hovoril nebol zázrak ? bol to produkt 60 rokov manuálnej roboty a sily produkovanej z mnohých rokov neustáleho opakovania a používania svalov.

Skratky dostupné pre dnešných športovcov môžu zbaviť nenahraditeľný svalový rozvoj ktorý majú traceuri z Lisses. Hlboko zakorenené cesty a veľký svalový základ ktorý im nedala žiadna kniha, článok alebo slovo.
Deduškovská sila.

Všetci vieme,že môžeš posilňovať svoje telo zo začiatku tréningu a to pomôže tvojej technickej vyspelosti, ale stále cítim že ľudia idú na to príliš rýchlo, príliš rýchlo sa zlepšujú.Obvykle vidím, že veci robené nováčikmi, niektorý skúsenejší ešte nerobili a často sa tí skúsenejší traceuri cítia zle? často hľadajú v sebe otázku o ich tréningu a čudujú sa prečo nie sú tak dobrý ako ostatný,čudujú sa  kedy ich ostatný predbehli a prečo sa zdá, že každý je lepší od nich.

Ľudia prichádzajú ku mne, doslova v krízy o ich tréningu a hľadajú radu a pýtajú sa čo urobili zle. Udivujú sa čo všetko spravili nováčikovia a čo oni ešte nie. Odpoveď ktorú som im povedal je jednoduchá. Nový traceuri robia veľké skoky, impozantné techniky, veľké, ťažké, dlhé, ďaleké?.
Je to ale časovaná bomba ktorá ich zapáli predtým než by mohli niečo spraviť. Jednoducho pretože ich telá ešte nie sú pripravené na to, čo oni robia. Nieje to len otázka kolien, čo tak poškodenie ramien, chrbátu spôsobené vysokými skokmi? Čo tak ich ruky,lakte ?

Aký bude dlhodobý efekt?

Aký bude dlhodobý efekt z robenia 12 stopového catleapu, keď ramená ešte nie sú pripravené ani na 10,000 malých?

Aký bude dlhodobý efekt z 15 stopového skoku, keď nohy nie sú pripravené ani na 10,000 5 stopových dropov?

Čas ukáže.

Pozrite sa na väčšinu najlepších traceurov na svete. Choďte do Lisses a pozerajte sa na nich, rozprávajte sa s nimi, trénujte s nimi a učte sa od nich. Nie sú dobrí pretože majú genetické danosti alebo šialene skúšali nové veci keď boli ešte mladší, oni nie sú najlepší pretože postupovali rýchlo. Oni sú dobrí pretože sa vyvýjali postupne, krok za krokom. Vytrénovali si vrstvu na vrstve ich tiel počas rokoch, opakovaním veci tisíckami krát a nie predbiehaním tohto procesu. Oni majú hlboko zakorenenú silu, pružnosť, odolnosť voči zraneniu ktoré prídu s postupným vývojom.

Viacero interview s Davidom Bellom sa pýtajú o zraneniach ktoré sa mu prihodili, povedal že jeho kolená su v poriadku, ruky sú ok a nemá žiadne bolesti. A to po 18 ročnom tréningu. Protikladom sú dnešný chalani ktorí trénujú  jeden rok a majú problémy s kolenami, ramenami, šľachami….Ordinácie ich liečia predtým než dosiahnu 20 rokov. Je to náhoda? Alebo je to pretože my sa pohybujeme príliš tvrdo, rýchlo, skúšame byť  najlepší a porovnávať sa s ostatnými?

Parkour je osobitou cestou a jedna z nich je tvrdá práca na sebe. Tu nie sú žiadne skratky a rýchle opravy. Ak to chceš robiť dlho tak ti odporúčam aby si na sebe pomaly a tvrdo pracoval. Spýtaj sa sám seba či to robíš pre zábavu, či pre niekoľko rokov kým si sadneš na zadok a dostaneš prácu, oženíš sa a budeš mať deti. Ak preto tak rob čo chceš, rob veľké skoky, ale nepozeraj sa spať. Len si buď vedomý že to bude mať efekt na iných ktorý sú tu pre tvrdú prácu aby boli silný. Skús na to myslieť keď im povieš, prečo nie ty?

Ale ak chceš skutočne vycvičiť svoje telo, stať sa silným a zostať pri parkoure nesmieš sa porovnávať s ostatnými. Môže to byť príliš lákajúce v skúšaní vecí nad tvoj level keď vidíš menej skúsených traceurov robiť tieto veci. Buď ten veľký muž/žena a uvedom si poškodenie ktoré si oni robia a maj svoju hrdosť. Nepodľahni napätiu. V najbližších desiatich rokoch keď budú kráčať s paličkou, ty budeš pripravený na skok sto krát bez jedinej kvapky potu.

Nie som si istý ako môžeme pomôcť budúcej generácie traceurov a budúcnosti v parkoure. S našimi skúsenosťami ich môžme pripraviť, ale nemusí sa to stať ako náhrada pre pokus a omyl lebo by sme boli kópie našich učiteľov. Tu musí zostať prvok pokus a omyl a element objavovania.Taktiež musí byť povolený progres v ich vlastnom čase bez žiadneho nátlaku ľudí okolo nich. Idem si spraviť osobný cieľ pomôcť ostatným traceurom. Vidím že pociťujú napätie v robení niečoho čo ani nechcú. Bolo by skvelé ak by sa niektorí ľudia ktorí čítajú tento článok ku mne pridali.

Na zrekapitulovanie dva body….

1)Ak si nový v parkoure, hľadaj/skúmaj toľko čo môžeš a uč sa od ľudí kráčajúcich na ceste pred tebou, ale nestrať svoju kreativitu a schopnosť myslieť za seba. Skúšaj nové veci, nové metódy a postupuj s vlastným krokom. Zapamätaj si, že ľudia pred tebou majú viac fyzických skúseností ktoré im pomohli nadobudnúť silu, ktorá nieje naučená . Môžeš hnať teóriu ale nemôžeš ísť cez skratky ak chceš zotrvať pri tejto disciplíne.

2)Ak si skúsenejší v parkoure a cítiš, že nováčikovia sú lepší ako ty, nepociťuj napätie a tlačenie na seba príliš moc pretože oni robia veci ktoré ty nie. Skús ich upozorniť na nebezpečenstvo ktoré prichádza so skúšaním vecí ktoré sú nad ich sily ? ak to môžu spraviť, neznamená že budú. Oni sa učia rýchlejšie ako ty, ktorý máš bohaté skúsenosti pred nimi….

Ak máš záujem o budúcnosť parkouru, potom je to tvoja povinnosť, pomôcť im vo vedomom postupe a pripomeň im že by mali spomaliť keď si myslíš že idú príliš rýchlo. Ak by sme to nerobili, parkour by pomaly umrel ako by sa ľudia stali čoraz viac slabšími a slabšími a traceuri by platili za zranenia, pretrénovanie a sebadeštrukciou.

Ideš pomôcť parkouru a novým traceurom alebo ideš im pomôcť s koncentráciou a posilnením?

„Kráčaj pomaly pretože mi stúpaš na sny.“ William Butler Yeats

© Chris „Blane“ Rowat

Autor článku: Chris „Blane“ Rowat
Tento článok je preložený alebo skopírovaný z originálu so súhlasom autora z:
http://www.teamtraceur.com/goodies/blane_dilution.html