Rendezvous 3

O tom, ako sme v zime cestovali do Londýna, ako sme čakali na letisku, ako sme nevideli Buckinghamský palác, ako sme sa pre (ne)znalosť angličtiny nevedeli dohovoriť. Ale hlavne o tom, ako sme zažili úžasný tréningový víkend v podaní Parkour Generations a Majestic Force.

„Ďaľšie Rendezvous, a zas s Majestic Force, celým Parkour Generations, dokonca aj s Ilabacom. Tak tam sa musím dostať“, povedal som si, keď na web zavesili čerstvý oznam o tejto akcii. Ihneď som začal zisťovať všetky možné spoje, lety, zháňať financie, obvolávať ľudí. Povedal som si, že sa tam dostanem a robil som všetko pre to, aby sa tak stalo. Nakoniec, po asi troch dňoch sme s Milanom mali zaistenú letenku a tak isto aj miesto na zozname účastníkov na RDV3. Po krátkom období ticha, sa zhon opäť objavil. Všetko sme ale zvládli a ani neviem ako sme sa ocitli na letisku v Lutone.

Bolo chladné ráno 12. decembra, trochu snežilo a my sme boli vzrušení, ale zároveň otrávení všetkým tým skorým vstávaním, cestovaním, vybavovaním. Autobusom Green Line 757 sme sa dostali do centra Londýna a znovu začalo to neslávne blúdenie v neznámom veľkomeste. Mne prišlo neskutočne smiešne, že všade naokolo, pri všetkých tých pamiatkach, samí turisti s foťákmi, neustále si robili nejaké fotografie a my len, ako keby sme v Londýne každý druhý deň, hľadali náš hostel. Nejaké pamiatky nám v tú chvíľu boli ukradnuté, prišli sme sem na tréning. Po pár zablúdeniach sme našli hostel. Po prihlásení sme celé hodiny spali na gaučoch na recepcii, v úplnej zime. Keď nás konečne pustili na izbu, zvyšok dňa sme strávili tam. Spali sme asi celú večnosť, ale aspoň sme neboli unavení.

Southbank

Vyrazili sme skoro ráno, aby sa náhodou nestalo, že sme prišli neskoro. Metrom sme sa dotrepali až  do Waterloo station odkiaľ sme už peši hľadali Queen Elizabeth Hall, kde sme sa všetci mali stretnúť. Hneď po príchode sme zazreli, resepektíve započuli Forresta s Agotou. Čakali sme v tej zime, daždi až do otvorenia spomínanej haly. Zatiaľ sme stretli mnohých ľudí z mnohých kútov sveta, takisto aj všetkých z Parkour Generations a pod. S krátkym oneskorením nás nakoniec vpustili dnu. Kúpili sme si tričká, dostali sme sexi náramky a už len s úsmevom čakali na začiatok tréningu. Už pri čakaní na nás ako na starých známych kýval Seb Goudot a Cisco. Niet sa čomu čudovať po spoločných tréningoch v Lisses. Zistili sme, že zo zakladateľov Yamakasi prišiel len Yann a Chau, trošku nám bolo ľúto, že neprišiel aj Laurent ale po chvíli sme to pustili z hlavy.

Po príhovore Dana Edwardesa sme sa všetci rozbehli na strechu tejto haly, kde začalo zahriatie. Bola zima, pršalo a všade bola studená voda. Rozohriatie sme začali jednoduchým chodením po štyroch a jeho rôznymi variáciami. Spočiatku som sa tak trošku vyhýbal kalužiam vody, no po chvíli mi to už bolo jedno, kaluž-nekaluž, rozcvičoval som sa spolu s ostatnými. Vždy keď sme dokončili jeden okruh chodenia po štyroch už na nás čakali rôzne kliky. Pekne sme si rozprúdili krv a na rukách už nebola taká zima. Po dokončení všetkého sme sa spoločne presunuli do neďalekej krytej garáže, kde sme sa s chlapcami z druhej generácie Yamakasi poriadne zapotili. Držali sme sa za ruky a spoločne si pomáhali. Nezáležalo na tom, kto bol ako veľmi unavený, vždy sme si priateľsky pomohli. Rozcvičili sme si myseľ, nohy, priateľstvo a spoluprácu. Bola to nezabudnuteľná rozcvička. Rozdelili sme sa do piatich skupín s jedným vedúcim, ktorého sme sa celý deň držali. Skupiny sa rozbehli na svoje stanovištia.

S Milanom sme dostali Yaa a vrátili sme sa späť ku vchodu. Za rohom nás čakal tréning s Yannom, Chaom a Thomasom. Tu sme sa rozdelili ešte do dvoch skupín. Ja s Thomasom a ďaľšími sme sa venovali precisionom na mokrých, šmykľavých a zradných lavičkách zatiaľ čo druhá skupina sa hrala s Yannom. Skoky neboli veľké ani zložité ale náročné na sústredenie. Milan spolu s Yannom venoval malému okruhu, kde neustále menili tempo behu. Všetko museli robiť spomalene, dokonca aj samotné skoky, inokedy zase veľmi rýchlo a niekedy pre zmenu úplne zastaviť v akejkoľvek polohe. Tréning zaujímavý ale museli sme sa presunúť ďalej. Tentokrát do neďalekého podchodu. Stephane, Ali a Blane boli našimi inštruktormi na ďaľšiu polhodinku. Boli tu naozaj veľké mláky studenej vody ale to nám nebránilo v chôdzi po štvornožky dozadu po schodoch, demi toure, zlezení dole a ďaľšiemu kolu týchto cvičení. Pokračovali sme chôdzou po štyroch vpred, jednoduchými preskokmi cez tyčky a výlezom na šmykľavú stenu. Spoločné chvíľe utrpenia, zimy a radosti na tomto spote sme zakončili výdržom v stojke pri stene. Nasledoval čas na obedňajšiu prestávku.

Pozliezali sme sa z rôznych kútov späť do haly. My s Milanom sme toho moc na jedenie nemali, vegetariánsky sandwich, banány a vodu. Tak sme zjedli to málo čo sme mali a čakali sme na koniec prestávky. Vybehli sme von, naša skupina na neďalekú trávnatu plochu s dlhým múrom. Tu sme 25 minút klačať s vystretými rukami. Niekoľko minút pred koncom, samozrejme som nevedel kedy nastane, som to už fyzicky nevydržal a pridal sa k skupinke poklusávajúcich, ktorí to tiež nezvládli. Nohy som mal úplne stŕpnuté, takisto aj ramená ešte niekoľko minút. Nakoniec som sa ešte vrátil k Milanovi a posedel som si tam s ním až do konca. Behom sme sa presunuli do podzemnej garáže, kde sme s Danielom Ilabacom robili rôzne technické okruhy. V podstate to bolo len hranie sa a experimentovanie. S Chaom Belle-Dinh sme jeden po druhom robili výlez a preskok na múr, neskôr lezenie v catleape a demi tour. Daniel Ilabaca nás popohnal z garáže von ale netradičným východom, cez úzky priestor, niečo ako okno, von na ulicu kde sme pokračovali s experimentovaním a výlezmi na stenu. Vtedy som pochopil, prečo je tak technicky veľmi zdatný. Veľa experimentuje, hrá sa, vymýšla pohyby, techniky, flow. Na nešťastie ale ochrankár na seba nenechal dlho čakať a museli sme odísť. Naša posledná zastávka bola na stanovišti pri schodoch, tentokrát so Sebom Goudotom. O tomto čase už dlhšie pršalo, úplne všetko bolo mokré a slnko už zapadlo. So Sebom, ktorý sa na nás stále usmieval ako na starých známych sme robili flow, ktorý sa skladal z rôznych skokov, preskokov, výlezu na vysokú stenu, zoskoku, saut de chat a podobne. Nič zložité, ale únava sa už sem tam ozývala a bolo to vidieť pri behoch. Nakoniec sme sa úplne dorazili s Yaom, ktorý vymyslel závod okolo celej haly. Dať zo seba to posledné, bežať na úplne maximum a v cieli vyčerpaním odpadnúť. Tak sme dali zo seba to posledné, vyštartovali sme a šprintovali čo nám nohy stačili okolo celej haly.

Už sme sa len všetci na seba so šťastím v očiach pozerali a pomaličky sa presúvali do haly, kde sa to malo celé ukončiť. Yao nám vo vnútri ukázal zopár cvikov na uvoľnenie a natiahnutie skrátených svalov. Záverečnú reč predniesol Dan Edwardes, poďakoval nám a tak zbežne spomenul zajtrajší deň. Všetci sme sa pobrali kade tade, do rôznych kútov. My sme mali ešte pred sebou relatívne dlhú cestu metrom do nášho hostela. Už ani neviem ako sme sa tam dostali, resp. čo sme na izbe robili. Bol som ale rád, že som to zvládol, hoci vyčerpaný ale predsa len ešte s nejakými tými záložnými silami.

Westminster Academy Sport Centre

Ráno sme vstali radšej trošku skôr aby sme mali dostatok času sa bez problémov dostať na miesto konania nedeľňajšieho tréningu, v športovej hale vo Westminster. Ešte večer som si zisťoval, ako sa tam dostať. Po klasických raňajkách (cezlozrnný chlieb, syr, 100%-ný pomarančový džús a jablko) sme sa zastavili ešte v malom Tescu oproti zastávke metra. Nakúpili sme si jedlo, ktorého bolo skutočné minimum a už aj sme sa vyvážali v tesných vlakoch pod zemou.

Nejak sme sa predsalen dopravili na najbližšiu zastávku pri tréningovej hale ale nevedeli sme, ktorým smerom sa vydať. Našťastie sme v ďiaľke zahliadli skupinku ľudí, ktorú tvoril Forest, Agota, Yann a Bruno. Pribehli sme k nim aby sme zistili, či idú do akadémie. Zaviedli nás tam a na prízemí sme čakali, kým všetci prídu a všetko sa začne. Ešte sme im pomáhali vykladať náradie z dodávky. Sledovali sme ako pomaly všetci príchádzajú, hlavne inštruktori, s ktorými sme sa vrúcne zdravili.

Keď odbila hodina H, pustili nás na poschodie do haly, kde sme sa zložili. Dan Edwardes nás oboznámil s dnešným plánom, stanovišťami, jednotlivými workshopmi a prestávkami. Len čo dohovoril, už sme sa všetci ocitli vonku bežiac za Stephanom. Predierali sme sa úzkymi uličkami a choníkmi pomedzi obytné domy. Beh bol naozaj komplexný a hoci bola vonku pekná kosa a ja naľahko oblečený, bolo mi príjemne teplo. Po približne polhodine sme sa vrátili do haly, no to sme ešte netušili, čo presne nás čaká.

Pochytali sme sa za ruky a utvorili sme veľký kruh. Vedenia sa ujali dvaja chalani z ADD Nation (Yamakasi) ? Sérika a druhý, na ktorého si meno žiaľ nespomínam. Postavili sa do stredu kruhu. Začali sme zábavne ? robili sme mexické vlny. Trošku nás to rozosmialo, navodilo príjemnejšiu náladu. Pretekala nami energia všetkých. Pracovali sme spoločne, všetci za všetkých. Dali sme sa do podrepu a dvihli ruky. Poskakovali sme čo nám sily stačili, v tom sme znova vyskočili na nohy a utekali na mieste. Takto sme si to niekoľko krát zopakovali, stále sme držali ruky nad hlavami, silnejší pomáhal slabšiemu. Pozrel som sa na Blane-a, ktorý sa držal za ruku s Milanom. Bola na ňom vidieť únava. Už si presne nepamätám, čo všetko sme robili, no dali sme pekne zabrať halvne nohám. Keď s nami chalani z Yamakasi skončili, zoradili sme sa za Blaneom a v chôdzi po štyroch sme ho v zástupe nasledovali. Dopredu, dozadu, doboku. Našli sme si miesto vzadu v telocvični a začali sme workout na ruky a brucho. Rôzne kliky, výdržové polohy, Yamak skracovačky, ktoré sme už mali ale dávno zvládnuté 🙂 Veľa ľudí malo skutočne dosť no my sme boli zvyknutí. Parkour Generations nám opäť raz vysvetlovali, aká je fyzická sila a kondícia veľmi dôležitá. Nejak extra som to ani nevnímal, bola to pre mna rutina.

Nasledovala obedňajšia asi trištvrte hodinová prestávka. Zjedol som všetko, čo mi ostalo ? sendvič, … a to je už tuším všetko. Výdatný obed. Počas prestávky sa niektorý ľudia vybláznili na náradí a konštrukcii. Zrazu som videl, že vedľa mňa stojí osamelý Forest. Dal som sa s ním do reči. Mal oblečené rifle a nezapájal sa do tréningu, pretože mal zranené koleno. Opýtal som sa ho na jeho legendárnu rozcvičku. Chcel som, či by mi neprezradil z čoho sa skladá. Rozosmial som sa ho a ako sa dalo očakávať, nedozvedel som sa nič. Pohyby sa nerozprávajú, pohyby sa robia. O niečo neskôr sa zavesil na konštrukciu a začal robiť pomalé ale precízne pohyby. Bol som skutočne uchvátený jeho silou a kondíciou. To nebolo len pár muscle-upov, zhybov a otočiek. Bola to naozaj demonštrácia jeho sily a výdrže, no on sa zdal byť veľmi uvoľnený. Pamätám si, že to na mňa urobilo dojem.

Opäť sme sa rozdelili do skupín. Tentokrát do štyroch, presne ako aj stanovíšť. V telocvični boli tri stanovištia a jedno bolo hneď za rohom budovy. Aj tentokrát sme sa striedali. Milan išiel do jednej skupiny, ja zas do druhej. Mal som na sebe len veľmi tenké a krátke tričko bez rukávov, čo som dostal v lete od Yamakasi a tak mi začínalo byť chladno. Dúfal som, že nepôjdeme von ako prvý. To mi ale nebolo nič platné, pretože o pár minút som sa už ocitol vonku, kde bola poriadna zima. S Yannom sme skúšali ladný tic-tac ponad vyšší plot. O niečo neskôr sme s Thomasom skúšali pár na seba nadväzujúcich techník, balans na zábradlí asi 2 metre nad zemou a nakoniec spolu s Yannom aj rôzne techniky a spôsoby underbaru. Práve, keď som bol zahriaty a rozmýšlal nad tým, ako mi je vonku príjemne a ako ma to celé baví sme sa museli vrátiť dovnútra.

Tentokrát s Chauom sme skúšali cat leap, no s 360 stupňovou otočkou. Stanovište sa zkladalo ale z rôznych prekážok a tak sme si skúšali aj malý flow. Prešli sme si tak trasu niekoľko krát a teraz prišla tá väčšia sranda. Posadali sme si do dvojzástupu. Chau pustil prvého z prvej dvojice. Hrali sme štafetový flow. Vyštartoval a uháňal ako len vedel. Onedlho sa za ním rozbehol ďalší, aby si vzájomne neprekážali. Prvý dobehol a predal pomyselný štafetový kolík ďaľšiemu traceurovi. Takto to pokračovalo až niekoľko kôl.

Na ďaľšom stavnovišti znova skončili s Yannom. Bola tu jediná prekážka ? veľká kovová konštrukcia. Yann a Sebastien nám ukázali trasy a spôsoby, ktoré sme mali napodobniť a dostať sa tak z jedného konca na druhý. Mal som problém si všetky tie pohyby zapamätať a nie ešte ich napodobniť! No podarilo sa mi to ale bolo nás tu až príliš veľa a tak všetci veľmi dlho čakali, kým sa na nich dostala rada. Zato Milan s Tysonom boli na vedľajšom stanovišti asi sami (prekvapilo ma, ako má Milan v niektorých veciach oproti nemu navrch). Trošku mi to liezlo na nervy ale tak čo som mal robiť 🙂 Po veľmi dlhom čakaní a skoro nič nerobení sme sa s Yannom presunuli na posledné stanovište, na ktorom bol teraz Milan. Náradia sme sa ani len nedotkli, zato sme vytvorili veľký kruh a ako mal Yann vo zvyku, hrali sme hru. Vybral dvoch ľudí, ktorí súťažili v tom, kto dlhšie vydrží v stojke. Ten kto vyhral ostal v kruhu a prišiel k nemu druhý človek, s ktorým opäť súťažil. Kto mal najviac víťazstiev vyhral. Vlastne ani nevyhral, ale na tom nezáleží. Bol to oddych a zábava po namáhavých workshopoch.

Záver celodenného tréningu bol venovaný strečingu. A kto iný vie dať lepší strečing než Forest 🙂 Sústreďovali sme sa na ladnosť, jemnosť, uvoľnenie a hlavne správne dýchanie. Vtedy som sa naučil prirodzene a zľahka dýchať pri strečingu. Cviky boli rôzne, polovica z nich by ma asi nikdy nenapadla. Bolo to viac uvoľnenie než strečing ale stálo to za to. Celí spokojní so svojou dnešnou prácou sme si posadali pred Parkour Generations a Majestic Force. Bol čas na Otázky a odpovede. Nemal som potrebu sa niečo pýtať a koniec koncov, nemal som ani čo múdre povedať, nie to ešte v angličtine. A tak sme s Milanom len pozorne načúvali a smiali sa na humore Yanna a Chaua. Otázky si žiaľ presne nepamätám, už ani odpovede a tak vám ich nemôžem sprostredkovať. No jedno bolo jasné. Niektorí z tých ľudí, pred ktorými som sedel, mali až 20-ročnú skúsenosť len s Parkourom (ADD). Pokiaľ ide o tréning, filozofiu a medializáciu Parkouru, vedia o čom hovoria. A takisto vedeli, čo robia, keď nám dávali tréning, aký nám dávali, t.j. tréning, ktorý bol hlavne fyzicky orientovaný a techniky boli jednoduché, nenáročné a vedľajšie. Nie preto, že techniky v Parkour nie sú dôležié a PK je len o posilňovaní. Hlavne preto, že Parkour je celoživotná aktivita. Nie je to niečo, čomu sa venujete rok a potom s tým prestanete. A všetci tí, čo sa akcie účastnili, nemali toľko rokov za sebou aby si mohli dovoliť robiť šialené skoky a triky. Potrebovali hlavne spevniť telo a myseľ. Techniky sú len špička ľadovca. Zdravé silné telo je základ akéhokoľvek športu. Ak ho máte, môžete na ňom začať stavať a učiť sa šialené triky, no verte mi, že už vám potom prídu ako naprosto zbytočné.

V úplnom závere sa všetci so všetkými fotili, rozprávali a vymieňali si kontakty. My sme sa pustili do rozhovoru len s Yannom, s ktorým sme sa skamarátili. Bolo príjemné sa s ním rozprávať. Je to bojovník. Tak sme sa nakoniec Yamakasi pozdravom rozlúčili a popriali si všetko dobré. Náš výlet bol na konci.

Cesta na hostel, letisko a domov trvala pomerne rýchlo. Pri hľadaní zastávky autobusu na letisko sme trochu poblúdili. Pamätám si, že sme sa nechtiac vybrali opačným smerom. Presne k Buckinghamskému palácu. Hoci sme vedeli, že sa do Londýna už tak skoro nevrátime, asi 10 metrov pred výhľadom naňho som sa zastavil a povedal: „Ideme zlým smerom.“ Otočili sme sa palác sme nechali za chrbtom. Našim cieľom bolo skutočne len Rendezvous 3 a po jeho skončení úspešný návrat domov. Na letisko sme sa tentokrát dostali 5 hodín pred odletom. Takže si to skúste predstaviť – bez jedla, unavení, nervózni ale spokojní na duchu.

© Traceur.sk