Rozhovor so Stephanom Vigrouxom

Stephane a ja sme v ten deň a cez nasledujúci týždeň diskutovali o rôznych veciach – David Belle, parkour vo Francúzsku, rozdiel v reakcii publika v rôznych krajinách, Stephanove zranenia, moje zranenia, život v Thajsku, trénovanie parkouru po celom svete ako profesiu, konzumácia alkoholu, sushi, propagovanie parkouru atď.

Dal mi nejaké skvelé rady.
V podstate mu napadli tieto veci:

Keď cvičíš silovo, vždy urob celý pohyb

Napríklad, ak robíš kliky, rob ich pomaly a daj pozor aby sa ti hruď dotkla zeme, ak robíš zhyby, daj pozor aby sa hruď dotkla tyče a spusti sa naspäť až kým ramená nebudú vystreté, opäť pomaly a v polovičky cesty späť sa zastav na asi 5 sekúnd.
Stephane povedal: „Som dosť lenivý, takže nerobím až tak veľa ako ostatní, ale robím to pomaly, nemôžem byť rozrušený robením príliš veľa bez úžitku.“

Malé zranenia sú dobré

Malé ranky, odreniny, modriny sú dobrí učitelia, dajú ti vedieť že nie si dostatočne sústredený alebo si nedbanlivý. Povedal: „Toto je šport do ktorého sme zapojení, je nebezpečný, kontaktný, ako rugby, chystáš sa udrieť sebou a zasiahnuť zem. Niekedy vidím ľudí (traceurov), ktorí nemajú žiadne jazvy na ramenách, kolenách, holennej kosti a myslím si, že netrénujú dostatočne. Sú to iba veľké zranenia, roztrhnuté väzy, poranenia šliach, zlomené kosti, ktorých sa musíš vyvarovať.“ Taktiež vysvetlil ako si spôsobil rozhtrhnutý väz počas veľkého skoku pri neskorom tréningu. Bol unavený a myslel si „No, skočím to ešte jeden krát,“ a pri dopadávaní cítil natrhnutie a silnú bolesť. Potom prvá operácia nezaberala, jeho telo odmietalo transplantáciu a tak bol na ďalšej operácii. Po dvoch rokoch stále nemohol poriadne chodiť a doktori sa nevedli navzájom dohodnúť a jednoducho hovorili, že ak bude mať šťastie bude znova chodiť, nech radšej zabudne na náročne cvičenia ako napr. Parkour. Ale po 2 a pol rokoch stretol Forresta, ktorý mu povedal aby jednoducho začal používať jeho nohu a začať trénovať parkour a trénovať napriek bolesti (čo Stephane považoval za veľmi ťažké, pretože sa zvykol vyhýbať bolesti a nie ju potláčať). Každopádne to zabralo 3 a pol roka než mohol znova riadne trénovať, ale teraz je späť na 100%, ale má sa na pozore pred veľkými skokmi.

Ale dokáže skočiť veľmi vysoko a ďaleko, asi takú istú vzdialenosť ako Chau, ktorý je oveľa väčší a silnejší (ale menší, asi 5,9 stop).

Najdôležitejšia rada, ktorú mu povedal David Belle, bola táto:
VŽDY ROB KAŽDÝ POHYB/TECHNIKU BEZCHYBNE!

Toto sa môže zdať samozrejmé, ale povedal mi to keď sme skákali malý 5-6 stopový skok medzi 2, 3 stopovými stenami obklopujúcimi 2 kvetinové záhony v parku. Spravil skok 3-4 krát, zakaždým perfektne.

Myslím tým, že vždy dopadol na špičky obidvoch chodidiel, obidve boli v rovine, nemusel používať ruky na udržanie rovnováhy pri dopade, jednoducho sa nehybne zastavil, bez žiadneho pohybu a potom to zopakoval. Bezchybne.

Keď som skočil ten istý skok 4-5 krát, dal som to zakaždým, ale s malými chybami, udržiavaním rovnováhy, musel som urobiť krok vpred, raz som padal vzad a mával rukami aby som udržal rovnováhu pri dopade. Stephane sa pozeral na moje pokusy a potom som urobil jeden skok, ktorý bol takmer bezchybný ale jedna noha dopadla trochu viac vpred než druhá a bol som trochu neustálený. Stephane povedal „Vidíš, stále to nie je bezchybné. Vždy musíš každý pohyb, bez ohľadu na to aký malý, urobiť bezchybne. Musíš vedieť čo celý čas robí tvoje telo, aj keď je vo vzduchu. Musíš to robiť stále a stále, možno aj stovky krát až kým to nie je bezchybné. To je to, čo ma David naučil.“
Teraz už rozumiem čo tým myslel.

To bol dôvod prečo počas mojich 3 rokov parkouru som sa vážne zranil asi 5 krát, vrátane zlomených kostí.
Bolo to pretože som bol šťastný z robenia veľkých skokov, skokov na tyčky, SDC z výšky na betón a pod., ale nikdy som ich nerobil bezchybne.
Preskočil by som zábradlie na parkovisko a inštinktívne išiel ďalej, a nemyslel na to, čo robím vo vzduchu, iba vyčistil myseľ a sústredil sa na tyčku a potom na zem.

Ale Stephane zdôraznil fakt, že si musíš neustále uvedomovať každý pohyb každej techniky, rýchlosť približovania sa k tyčke, umiestnenie rúk, keď už si vo vzduchu uvedomuj si polohu svojho tela, rozloženie váhy, či sú tvoje nohy dostatočne skrčené, spúšťanie nôh v tom správnom okamihu pre dopad, umiestnenie nôh pri dopade, umiestnenie rúk pri kotúle a pod.

Ďalej napríklad, ak robíš skok medzi 2 tyčkami, nezáleží na tom ako je to ďaleko, musíš skúšať vždy dopadnúť na špičky, dostatočne pokrčiť nohy na stlmenie, použiť ruky na udržanie rovnováhy a je to.

Viem, že pred rozhovorom so Stephanom som bol spokojný (hlavne pri dlhých skokoch) keď som len dopadol na druhú tyčku bez toho, aby som padol.
Ešte aj keď som musel divoko mávať rukami, alebo vystrčiť von nohu na udržanie rovnováhy, bol som šťastný že som to dal a napokon získal rovnováhu a pokračoval pri chôdzi po tyčke.
Alebo možno by som dopadol elegantne bez zbytočných pohybov, ale jedna moja nohy by dopadla do stredu chodidla, namiesto špičky, bol by som s týmto výkonom šťastný.

Ale teraz vidím čo robí Davida a Stephana elitami v komunite traceurov. Nikdy neakceptovali menej než bezchybné, a skúšali znovu a znovu až kým nedosiahli perfektnosť, zakaždým, každú techniku, na každej prekážke.

Teraz po menej ako 2 týždňoch odkedy som prvý krát počul túto radu, musím povedať že môj štýl sa upravil o 200%!
Akonáhle niečo zakaždým nedám bezchybne, skúšam to až kým sa mi to tak nepodarí.
A zistil som, že je to ľahšie ako som si myslel. Veľa krát jednoducho akceptujeme menej než 100% a sme lenivý. Hlavne keď sme unavený, alebo znudený keď trénujeme ten istý pohyb stále dokola.

Zvykol som si myslieť „Ak robíš tú istú nebezpečnú techniku stovky, alebo tisícky krát, pravdepodobne napokon spravíme niečo zle, hlavne keď sa stávame viac unavenými a strácame koncentráciu“. Ale je to holá pravda, ak to necháte dopustiť.

Jednoducho, ak všetko čo robíš, robíš najdokonalejšie ako je možné, potom by si mal byť celkom v bezpečí.

Myslím tým, že ak urobíš SDC z výšky 8 stôp na parkovisko 1000 krát, so všetkými rôznymi úrovňami sústredenia, rôznymi úrovňami bezchybnosti, potom asi jeden alebo viac z týchto pokusov bude mizerný a prihodia sa rôzne úrovňe zranení.

V starých časoch som sa zvykol viac trápiť, že vážne zranenia sú neodvratné, bola to zmes sústredenia a šťastia, ktorá ma cez to dostala.
Ale NIE, je to 100% sústredenosť, ktorá ma udrží v bezpečí a dovoľuje mi ešte viac nebezpečnejšie a väčšie techniky, o ktorých sa mi kedysi ani nesnívalo.

Teraz chápem prečo je David Belle taký šialený s jeho obrovskými skokmi.

Zvykol som si myslieť, keď som ho pozeral ako skáče z toho schodištia na tú štvorposchodovú budovu, že „Stačila by iba malý chybička, jemné zakopnutie, trocha straty z koncentrácie a v ďalšej minúte by sa rútil 5 poschodí dole na ulicu“. Ale teraz si uvedomujem, že je to veľmi nepravdepodobné, pretože zakaždým keď robí tento skok, je to ako každý iný skok, veľký či malý, robí to na vrchole dokonalosti, každý jeden krát.
Dáva mu to sebadôveru a drží ho to v bezpečí a má na pozore pred zraneniami, po celé tie roky.

Takže sa ospravedlňujem za neustále omielanie okolo bezchybnosti, ale Stephane už povedal tú istú vec už predtým v mnohých rozhovoroch a ja som ho počul rozprávať o drilovaní techník tisícky krát až kým nie je bezchybná, ale nikdy som nepochopil čo sa snaží povedať až dokým mi to nevysvetlil osobne a neukázal on sám.

Keď som ho po tom ako sme skončili tréning pozoroval ako sa hýbe, kráča preľudnenými ulicami, chodí hore a dole eskalátormi, schodmi, nastupuje a vystupuje z vozidiel a pod., na ceste späť do jeho apartmánu, všimol som si, že sa snaží pohybovať perfektne kdekoľvek. Aj keď kráča dole ulicou, robí to plynule, efektívne, pôvabne, nepretržite dáva pozor na to kde pokladá nohu a ako drží telo. Keď sme vstupovali a vystupovali z výťahu, urobil náhle 360 stupňovú otočku a ja som si uvedomil, že nikdy neprestáva robiť parkour. Nie je jeden z tých, ktorí by sa podotkli alebo si narazili prst na nohe počas chôdze, a aj keby sa tak náhodou stalo, vždy sa bude hýbať s absolútnou efektívnosťou.

Takže som sa naučil, že by sme nikdy nemali prestať robiť parkour, aj počas spánku.

Zakaždým keď kráčame, hocikedy sa pohybujeme akýmkoľvek spôsob, aj keď kráčame ako normálny ľudia po cestách, vždy by sme to mali robiť najdokonalejšie ako vieme.

Parkour nie len o zvolení si cesty s prekážkami, niekedy je to voľba tej istej nudnej cesty ako všetky iné a pohybovaní sa po tej ceste s dokonalosťou.

Každopádne, dúfam že som vás neunudil ale skutočne som sa chcel podeliť o túto radu a ako okamžite zmenila môj štýl k lepšiemu.
Máte pravdu, že som mal začať článok o tom a pravdepodobne, keď budem mať voľný čas aj začnem, aby všetci niečo získali z mojej skúsenosti.
Dúfam že Vám táto rada pomôže tak veľmi ako pomohla mne.

Je to zvláštne pomyslieť, že na začiatku tohto roka som sedel v malom meste v OZ a teraz o 4 mesiace neskôr som prežil prázdniny v Thajsku a stretol Stephana Vigrouxa a Chau Belle Dinha! Nikdy neviete, čo vás v živote stretne!

© Trevor Kjeldal

Autor článku: Trevor Kjeldal
Tento článok je preložený alebo skopírovaný z originálu so súhlasom autora z:
http://www.parkourpedia.com/index.php?id=1,11,0,0,1,0