Traceur.sk v Lisses

Traja odvážlivci z tímu Traceur.sk sa vybrali na svoju púť do Lisses, vzdialeného poldruhatísic kilometrov od domova. Stretli sme mnohých tracuerov z celého sveta, nazbierali mnohé tréningové skúsenosti. Videli všetko na vlastné oči, trénovali so Sebom Goudotom, TK17, traceurmi z Lisses, mimo iné natáčali reportáž s Yamakasi, stretli Foucana, Yanna. Ale poďme radšej pekne po poriadku.

Začalo sa to jednou prostou myšlienkou, iniciatívou ešte minulý rok. Postupné plánovanie, zisťovanie detailov aj tak nakoniec stroskotalo, keď sme asi týždeň pred odletom mali obrovský poplach a zhon. Nakoniec sme úspešne odleteli 8. júla 2008 o 17:30. Celí nedočkaví sme sa triasli na červenomodrých sedadlách, až kým sme nedorazili na parížske letisko Orly-Sud. Približne jednu hodinu sme sa vymotávali z letiska, hľadali riešenia ako sa dostať na cestu pod nami a hlavne, ako sa dostať do Lisses alebo nejakej najbližšej stanice. Nakoniec sme takmer  12-eurovým lístkom išli vlakom na stanicu Anthony, následne do Massy – Palaiseau, Juvisy a nakoniec konečná stanica Evry-Courcouronnes. V tom čase už bola tma a my sme blúdili prázdnymi ulicami Evry. O niekoľko desiatok metrov ďalej sme zazreli, resp. zízali na Manpower gap. Po ďaľšom blúdení sme našli Carrefour a následne katedrálu. Kým sme našli hotel bola takmer polnoc, no už pri príchode sme na schodíkoch videli niekoľko traceurov z Írska. O pár minút prišli ďaľší, potom ďaľší a ďaľší, až nás tam bolo naozaj dosť. Rozprávali sme sa o všetkom možnom, až kým nemci nezačali rozprávať o ich dnešnom tréningu s Yamakasi. Zaplatili sme hotel, ale keďže rezerváciu sme mali až od nasledujúceho dňa, ostali sme na pospas studenej noci. Keď sa to naši pomyselný kolegovia dozvedeli, okamžite sa nás ujali, zobrali nám batožinu a začala sa tak naša tajná misia ,,Ako sa ubytovať na čierno“. Úspešne sme sa vyhli kamerám, personálu a dostali sa do jednotlivých izieb kde sme prečkali prvú noc.

Streda 9.7.2008

1

Íri ráno odišli a s nimi aj my, ale tentokrát sme to mali namierené na Dame du Lac aj s batožinou :D. Začali sme sa s ňou pomaly zoznamovať a uvedomovať si, že to všetko čo sme si pred monitormi v mysli predstavovali a hovorili „To dám, to je jednoduché“ nakoniec nebolo až tak jednoduché a náš rešpekt k ostatným stúpal stále viac a viac. Nejakým zázrakom sme natrafili na telocvičnu, Le Long Rayage, v obchode kúpili vodu a išli zasa späť na hotel. Všetko sa to zdalo ako sen, vidieť to toľkokrát na videách, dúfať, že sa tam raz dostaneme a teraz sme tam boli! A všetko to bolo väčšie než na malej ploche na YouTube. Úspešne sme sa ubytovali, ale na izbu sme sa dostali až okolo 12. hodiny keď sa všetko upratalo. Len sme odložili ťažkú batožinu a už aj išli na ďaľší prieskum okolia. Prezerali sme si školu, Place de Chevrues a okolie. Natrafili sme na skupinku asi tucet traceurov pri vŕzgajúcom plote. Zrazu som zazrel v pozadí 2 osoby, pričom jedna mala tričko Original Tracer. Boli to Alex a Bruce a pozvali nás na ich tréning niekde na okraji mesta. Už z diaľky sme videli dlhú cestu pozdĺž ktorej z každej strany sú poukladané veľké kamene. Začali sme postupne jeden po druhom skákať Saut de précision z kameňa na kameň. Vzdialenosti sa začali pomaly predlžovať a bolo vidieť, že poľských a nemeckých traceurov to zrejme nebaví a tak sa vrátili do hotela. Pamätám si, že niektoré pasáže boli ťažké aj pre traceurov z Lisses. Bolo strašné teplo a keď sme už nevládali a mali sme chuť skončiť, to sme boli asi len pred polovicou celého tohto tréningu. Takéto tréningy sme mávali už dávno predtým, 100, 200 opakovaní toho istého skoku, ale toto nás všetkých dostalo. Neviem koľko tých skokov celkovo mohlo byť, viem len, že na druhý deň nás všetko bolelo.

Štvrtok 10.7.2008

2

Zobudili sme sa o neznámej hodine s bolesťou nôh, krížov, ramien. Po niekoľkých vzdychoch, lamentovaniach a spomienkach na včerajší tréning sme sa dali dokopy a išli na ranný nákup do supermarketu v Lisses. Rozhodli sme sa, že sa pôjdeme pozrieť do lesa na okraji Courcoronnes, avšak podľa mojej chybnej pamäti sme skončili niekde úplne inde, na konci Evry. (Smola? Šťastie?) Tak sme sa popri diaľnici A6 vrátili ku katedrále a univerzite. Na všetko sme zízali, rozpamätávali sa na videá a všetky tie skoky. V kútiku duše sme sa všetci strašne hanbili a radšej odišli na Dame du Lac. Tam ale trénovali 2 nemci, a tak sme radšej išli obzrieť okolie. Po cestičke popri jazere sme našli hľadaný známy spot, na ktorom sa veľmi dobre trénuje kruhovo. Kadiaľ sme chodili a nachádzali staré nové spoty, náš rešpekt k ostatným len rástol. Po troche blúdenia sme sa dostali k telocvični a tam sme stretli asi 20 traceurov s kameramanom. Mal som pocit, že sme na nejakom medzinárodnom stretnutí. Všetci sme išli do obchodu, my sme nakúpili 2 litre zmrzliny, mlieko, bagety a pizzu. Zmrzlina sa roztápala a len čo sme prišli na hotel sme sa do nej pustili no už o pár minút sme sa na ňu nemohli ani len pozrieť. Ako o dušu som klopal poliakom a prosil ich aby si zobrali našu zmrzlinu, pretože my sme jej už mali vážne dosť. Opäť sme sa vybrali do lesa, tentokrát sme už ale vedeli kde sa nachádza. Prešli sme okolo Le Lac a chceli sa dostať na hlavnú cestu, ale tu sme zrazu v pozadí pri zbúraných schodoch videli niekoho bez trička behať tam a späť. Mysleli sme, že je to Alex a išli sme ho pozdraviť. Ako sme prichádzali bližšie, zistili sme, že je to Laurent Piemontesi so psom. Všetci sme boli nervózni a šťastní, že sme ho stretli. Prihovorili sme sa mu a opýtali sme sa ho na tréning. Povedal to isté čo nemec, tréningy sú o 10:30 v Bercy a ak chceme, zajtra ho máme o 9:30 počkať na stanici Evry-Courcouronnes a kúpiť si lístok do Paríža. Samozrejme ak výde počasie, pretože ak nie, budú trénovať v Evry. Ešte nás upozornil, že tento týždeň majú veľmi náročný tréning. Rozlúčili sme sa a vydali po svojej ceste do lesa. Celý čas sme mysleli na tréning s Yamakasi, Laurentove muskulatúrne telo, jeho psa a na našu smrť pri ich „náročnom tréningu“. Opäť sme začali blúdiť, ale tentokrát sme ten les našli. Všade naokolo niekto behal, bicykloval, cvičil. Niet sa čomu čudovať, že sú tu vynikajúci športovci. Trénovali sme na všetkých tých drevených prekážkach, ale nedokázali sme prestať myslieť na Yamakasi. Pri odchode sa nad nami nejak zbiehali búrkové mračná a po ceste do hotela sme natrafili na „zrúcaninu“ a okamžite si vyskúšali lezenie. Nebolo to až také náročné, ako sa zdalo na videách, hlavne keď  viete, kadiaľ ísť. Vracali sme sa na hotel a zastihol nás prudký búrkový dážď. Na hotel sme sa dostali komplet mokrí.

Piatok 11.7.2008

3

Budík začal zvoniť o štvrť na osem, ale na naše nešťastie pršalo, a tak sme ostali spať. (Smola? Šťastie?) Niekto bol nervózny viac, niekto menej, ale všetci sme boli sklamaní. Tesne pred poludním sme išli do obchodu s poliakmi, na ktorých sme si nemohli nevšimnúť tričko Original Tracer a Parkour Generations. Daroval im ich Sebastien Goudot, ktorý už odletel do Poľska na meeting s Parkour Wroclaw. Poliaci ostali na blízkych spotoch a my sme sa s jedlom vrátili na hotel. Naša suchá strava skladajúca sa z bagiet, chlebu a džemu nám už začínala liezť krkom, ale to bol ešte len začiatok 🙂 Vrátili sme sa k Poliakom a spoločne sme sa vybrali do Evry. Hneď za mostom sme stretli TK17 len s jedným batohom na chrbte (Smola? Šťastie?). Bol na ceste do hotela vybaviť si ubytovanie, ale Poliaci ho presvedčili, že jednu noc strávi u nich. Asi o 5 krokov ďalej na rohu ulíc nás v jednom momente obkľúčilo asi tucet policajtov. Na niečo sa nás po francúzsky pýtali, ale nikto nič nerozumel, až kým nezačali hovoriť po anglicky. „Drugs? – Parkour. Ok.“, takto nejak vyzerala celá naša konverzácia a my sme sa len nechápavo prizerali. Pri katedrále sme videli, ako tam Yamakasi trénovalo. Všetci boli vzrušení, Duncan sa začal rozcvičovať a my sme sa pridali. Ukázal nám niektoré svoje zaujímavé cvičenia, hlavne variácie klikov o stenu. TK si musel nachvíľu odbehnúť na stanicu, išiel totiž volať Davidovi Bellovi domov, ale zistil, že ešte stále je na natáčaní Okrsku 14. Ochvíľu prišiel Yann Hnautra, chlapci z Yamakasi nám ukazovali niekoľko cvičení a my sme sa len s úžasom pozerali na ich silu. Kto neuvidí, neuverí. Nakoniec sa ich niekto z Poliakov odvážne šiel spýtať na spoločnú fotografiu. Odfotili sme sa, Yamakasi sa začalo rozchádzať, my sme sa teda presunuli k univerzite. Cestou tam nás zaskočil Yann, ktorý začal len tak z ničoho nič liezť po vysokom múre z tehál, hore urobil stojku a potom v cat leape prešiel po boku až do stredu, kde už mu ale značne dochádzali sily a len tak sa držal jednou rukou a oddychoval 😀 Potom len tak bez slova odišiel a cestou mu ešte podal ruku policajt. Dlho sme sa na tom smiali. S TK17 a Poliakmi sme prešli zopár spotov blízko univerzity, kecali o všetkom a potom sa vrátili na hotel, do obchodu a zas na hotel. Už nám tie nákupy začali liezť krkom, ale hladní sme predsa ostať nechceli. Na izbe sme pozerali videá s Poliakmi a potom s nimi všetkými vyrazili na nočný tréning. Zašli sme na ihrisko pri škole a stretli sme Alexa, Bruca a Jeromeho. Rozprávali sme sa o Davidovi Bellovi, ktorý píše autobiografickú knihu, o Parkour.NET a pod. Duncan nám na Dame du Lac demonštroval jeho lezecké topánky, ktoré majú lepkavý grip a dobre držia. Keď položil topánku na stenu, len tak tam držala. Dal ich nám vyskúšať a poviem vám, kto nezažije, neuverí. Na Dame som sa cítil ako Spiderman. Išli sme ešte na neďaleké detské ihrisko, kde sme sa dosýtosti vybláznili – proste haluz. Na záver sme si dali s TK17 a Milanom výzvu vyliezť každú lampu cestou do hotela – a nebolo ich málo. Na hoteli sme zaspali od vyčerpania.

Sobota 12.7.2008

4

Raňajky boli suché ako každé ráno, s Poliakmi a TK17 sme išli do obchodu ale TK17 uvidel niekoho na Dame du Lac, a tak ho išiel pozdraviť. Zistil, že je tu len na jeden deň a sprevádzal ho všetkými známymi spotmi v Lisses. Pokračovali sme vo svojej ceste do obchodu a ostali sme na spotoch v neďalekej obytnej štvrti, kde sme aj natočili nejaké zábery. Bolo nás tam viac než dosť a zo všetkých možných kútov sveta. Vybrali sme sa teda svojou cestou smerom k telocvični a škole. Udivovali sme sa nad skokom zo školy na akúsi menšiu budovu v tvare polmesiaca, známym z mnohých videí. Obliezli sme pár stromov, vyliezli ešte niekoľkokrát steny na škole a vrátili sa na hotel, kde sme si pochutnali na pizze. Po menšom oddychu sme sa vybrali k Dame du Lac. Vždy keď sme sa dostali na tento úžasný parkourový monument a snažili sa vyliezť až úplne hore, dostali sme sa maximálne do troch štvrtín, pričom sme sa klepali od strachu. Vracali sme sa sem každý deň a každý deň sme vyliezli, čo nám naša psychika dovolila. Nič sme nesúrili a nakoniec sa teda teraz, v sobotu nám (mne s Milanom) bez akéhokoľvek strachu, neistoty alebo pochybností podarilo vyliezť na úplný vrch Dame du Lac. Bol to úžasný pocit a je tam krásne. Môžem spomenúť citát Ryana Forda – „Je to úžasné vidieť to toľkokrát na videách. Je to bláznivé byť skutočne na vrchu.“ Bola to jedna z mnohých lekcií, ktoré som sa v Lisses naučil. Ísť postupne ale poctivo, nenáhliť sa, vždy to dať najlepšie ako viem a na druhý deň sa vrátiť. A takto, až kým som si neni 100% istý. Nafotili sme si tieto prvé momenty na vrchu Dame du Lac a pokračovali k škôlke. Cestou sme prešli okolo pár známych miest a na každom jednom sme sa udivovali. Všetko je jednoducho oveľa väčšie, než na obrazovkách. Cestou naspäť na hotel sme stretli Alexa, Bruca a Alexovho brata. Z hotela na Dame du Lac. Dnešok bol totižto deň, kedy mali prísť banskobystrickí Freeway, a tak sme ich tam netrpezlivo očakávali. Nakoniec prišli spoločne s Poliakmi a TK17 a vrúcne sme sa zvítali. Neskôr prišiel aj Bruce s priateľkou a pri odchode sa Cospel priateľsky pobil s najťažším Poliakom – no hádajte, ako to dopadlo 🙂 Po návrate na hotel sme sa s Poliakmi snažili dohodnúť na požičaní ich notebooku za klobásy. Nakoniec sme odišli bez notebooku aj bez piatich klobás.

Nedeľa 13.7.2008

5

Zobudili sme sa až na poludnie, raňajkovali sme pre zmenu cereálie s mliekom. Vybrali sme sa na veľké kvetináče neďaleko Le Long Rayage. Prišiel Alex a Bruce aj so svojou priateľkou, ktorí nám ale so sebou priniesli aj dážď. TK17 ochvíľu prišiel s niekoľkými Holanďanmi, medzi ktorými bola aj sexi traceuse. Bruce nám navrhol spoločný tréning a my sme nemohli nesúhlasiť. Začali sme chôdzou štvornožky po mokrej a studenej zemi a pokračovali náročným obliezaním steny. Bolo to dosť náročné cvičenie, pretože priestor pre chodidlá bol malý a stena skoro úplne hladká. Po pol hodine pokusov sme sa chceli presunúť ale Duncan si uvedomil, že stratil všetky svoje peniaze, pas a doklady. Začalo sa teda hľadanie, ale skončilo sa šťastne. Jeho doklady sa našli ale až na Dame du Lac. Po ceste ku škole sme vyliezali lampy, pri škole sme trénovali double top a rôzne silové cvičenia na celé telo. Pokračovali sme výpadmi vpred po dlhej uličke. Bruce mal už ale pre nás prichystané ďaľšie cvičenia na schodisku pri telocvični. Bolo mokro, naozaj sa šmýkalo a o to boli tieto cviky náročnejšie. Počtom nás tam bolo skoro ako na nejakom jame. Náš tréning sme zakončili okruhom okolo školy po štvornožky. Tu sa značne prejavovala naša príprava 😉 Odtrhli sme sa od všetkých, pretože sme boli fakt hladní. V nedeľu bol obchod zatvorený, takže sme nemali čo jesť. Vybrali sme sa teda až do Evry do hypermarketu Evry 2, len aby sme zistili, že je zatvorené. Bolo mi trochu zle, motala sa mi hlava. Na hoteli sme si pospali 100 kilometrov (pripomeniem Tour de France :)) a potom išli na dámu, kde sme stretli aj Freeway, s ktorými sme sa potom ešte chvíľu prechádzali.

Pondelok 14.7.2008

6

Aj keď bol tento deň štátny sviatok (deň dobytia Bastily), Duncan nás ráno informoval, že supermarket v Lisses je otvorený, takže sme sa tam všetci rýchlo nahrnuli, len aby nám ho náhodou nezavreli. Hladní sme boli totižto statočne. Po ceste nás Siscov brat (Securité) poprosil, aby sme neliezli na Dámu, pretože sa okolo jazera Le Lac pripravovalo veľké večerné prekvapenie (teda aspoň pre nás). Po nákupe sme sa pobrali do Evry na katedrálu, pretože nám v piatok Laurent povedal, že tu bude mať Martin poobede tréning, tak kto chce sa môže pridať. Avšak nikoho sme nenašli, a tak sme pobehali pár okolitých spotov a stále sme boli fascinovaní, čo všetko tí ľudia už dokázali. Všetko sme starostlivo zdokumentovali, ale ten pocit vám jednoducho nedokážem opísať. Je to jedna z vecí, ktoré musíte zažiť, a ktoré pochopíte, keď prídete sem do Lisses. Vrátili sme sa na hotel, kde sme sa najedli, pospali si a zase sa najedli. Pozreli časť x-tej etapy Tour de France a o piatej vypadli von. Prešli sme sa až k „zrúcanine“ pri dopravnej značke Boundoufle, ktorú sa mi konečne podarilo vyliezť. Natočili sme pár záberov a vrátili sme sa k telocvični a škole, kde sme už konečne boli psychicky pripravení na 12-stopový catleap, o ktorý sme sa pokúšali skoro každý deň predtým. Zašli sme späť na hotel, kde sme pozerali videá s Poliakmi. Tí mali dohodnuté pivné stretnutie s Brucom a Alexom, takže sme sa museli pobrať na izbu. Ale návštevníci na seba nenechali dlho čakať a už aj nám klopal Alex s Brucom na dvere, či nechceme ísť s nimi von, pozrieť sa na ohňostroj (doteraz nechápem odkiaľ zistili číslo našej izby). Išli sme teda s nimi, tentokrát som si ale po prvý raz nechal na izbe fotoaparát. Zašli sme na ihrisko pri Le Lac a koho že sme to nestretli – Sebastien Foucan so svojou malou dcérkou a tehotnou ženou. Stáli sme tam a kecali, všetci sme sa chceli spolu odfotiť no nikto nemal fotoaparát a nikomu sa nechcelo ísť naspäť na hotel. Nakoniec prišli Holanďania so svojim postarším digitálnym fotoaparátom – jediná záchrana. Neskoro večer začal asi 15 minútový ohňostroj, ladený s hudbou. To bola show. Alex rozprával ako David Belle, tuším minulý rok, sedel počas tohto ohňostroja na Dame du Lac a policajti ho museli odtiaľ vyháňať 😀 Po skončení sa všetci pobrali asi domov, alebo do baru. My sme sa pobrali na hotel, pretože zajtra nás čakalo skoré vstávanie.

Utorok 14.7.2008

7

Ráno sme vstávali o 7:40, pretože sme chceli ísť na tréning Yamakasi, a tak sme dúfali, že dnes budú mať tréning a stretneme Laurenta na stanici. Prišli sme na stanicu, chvíľu sme čakali a aj sme stretli Laurenta so psom. Prihovorili sme sa mu a pýtali sa, či ide na tréning. Zarmútil nás však svojou odpoveďou, že dnes tréning nemajú a len čaká na známeho. Dohodli sme sa, ale na zajtra, a tak sme aspoň s trochu lepšou náladou odchádzali do centra Paríža, splniť úlohu, ktorá Michalovi ležala na pleciach už od nášho odchodu. Musel si odniesť domov fotografiu spred Eiffelovky. Tak sme si teda urobili takúto malú exkurziu na Eiffelovku a neskôr na La Défense. Tu sme našli známy spot, na názov ktorého si ale už nespomínam. Je to ale jeden veľký areál – viac asi pripomenie fotka. Vrátili sme sa teda späť do Evry a do hotela. Trošku sme si pospali a išli k telocvični, doslova čakať na Sebastiena Goudota. Vedeli sme, že je to jeho obľúbený spot a po prvý krát ho tu stretli aj Poliaci. A mal sa v pondelok vrátiť z poľského meetingu. A čo čert nechcel, Sebastien pár minút po nás dorazil. Zvítali sme sa a poprosili sme ho o fyzický tréning. Dal nám zopár jednoduchých cvičení, on sám sa však len naťahoval, pretože si potreboval odpočinúť po namáhavých dňoch. Ochvíľu prišiel aj Alex, Bruce, Jerome a Sisco. Nakoniec ostal len Sisco a spoločne sme hodnú chvíľu trénovali rôzne techniky a cviky. Požiadali sme ich o spoločnú fotografiu, a tak sa aj stalo. Rozlúčili sme sa a dohodli si tréning na zajtra večer, pretože ráno sme mali už dohodnutý tréning s Yamakasi. Boli sme celí vzrušení z nadchádzajúehoi dňa. Potrebovali sme sa poriadne vyspať.

Streda 16.7.2008

8

Sedem hodín ráno, to bol presný čas, kedy sme sa zubudili na náš deň D. Naraňajkovali sme sa, išli sme zadarmo doplniť zásoby pitnej vody k jazeru Le Lac a ponáhľali sa na stanicu Evry-Courcouronnes, kde sme po chvíli čakania stretli 2 Fínov. Kúpili sme si lístok do Paríža, onedlho prišli chlapci z Yamakasi a potom aj Laurent so svojim psom. Laurent, Fíni, my a ešte jeden 9 ročný chlapec sme išli vlakom, zatiaľ čo ostatní aj so psom autom do Bercy. Prestúpili sme v Gare de Lyon a hneď, ako sme v Bercy vyšli z metra nás uchvátilo obrovské schodisko pravdepodobne štadiónu. Obišli sme ho a na druhej strane sme už videli niekoľko ľudí z Yamakasi. Každý sme si dali individuálny strečing, potom sme s Laurentom utvorili skupinu, ktorú on viedol. Začiatok bol jednoduchý, vybehli sme schody hore a pomaly zišli späť. Toto celé jedenásť krát. Keď sme to dokončili, mali sme čas akurát tak na 3 glgy vody a už aj sme začali znovu behať, taktiež 11x hore schodmi, tentokrát ale inou cestou, kde bolo viac behu. Po skončení prišli na rad posilňovacie cviky: 51 klikov, 51 výkopov s nohou do boku, 26 náročných tricepsových cvikov (bohužiaľ neviem lepšie popísať, snáď video :)), 51 skracovačiek bokom, 6 klikov na jednej ruke, 11 kopov s nohami dopredu, pričom sa rukami držíte nad zemou, 11x to isté ale do výšky, 11 náročných klikov, skoro ako v stojke (všetko samozrejme do/na obidve strany). Keď už sme chceli niekedy prestať, Laurent nás upozornil: „Keď s niečim začnete, musíte to dokončiť. Také je pravidlo.“ Keď sme nakoniec všetko úspešne dokončili, mali sme 2-3 minúty pauzu a už sme zas behali, tentokrát náročnejšiu trasu. Tentokrát sa skladala z precisionu do diaľky z behu, precisionu z miesta, palmspinov do obidvoch strán, šprintu po schodoch, kopu z mlynského kola do obidvoch strán a následne zase krokom späť. Zakaždým, keď sme sa dostali hore a potom pomaly schádzal dole, sledoval som Laurenta predomnou a modlil sa, aby toto bolo to jedenáste opakovanie. Keď sme skončili, zase sme sa pustili do tých istých posilňovacích cvikov. To bol úplny oddych a relax oproti tomu behu hore-dole. Keď sme skončili, nasledovalo posledné cvičenie. Laurent nás upozornil, že je to veľmi náročne, preto tí čo si netrúfajú, nech sa radšej nezapájajú. Začal nám ukazovať trasu, kadiaľ budeme bežať a čo budeme robiť. Išli sme pár minút až sme sa vrátili späť. Bola to tak dlhá trasa, s toľkými prvkami, že si už ani sám nepamätám, čo tam všetko bolo, asi iba, že tam bolo všetko podstatné (beh, výlezy, preskoky, saut de chat, tic tac,…). Celú túto trasu 6-krát. Rozdýchali sme to a pomaly sme všetci začali. Opäť nás viedol Laurent. Bol to môj najdlhší flow v živote, mohol mať asi tridsať minút. Keď sme ho dokončili, všetci sme sa so šťastím v očiach objímali. Bolo vidieť, že aj Laurent je zničený. Spokojne sme oddychovali, za ten čas čo sme trénovali sa tu zhromaždilo viac ľudí, medzi nimi aj Chau Belle-Dinh so synom a nejakí reportéri. Medzičasom sme trochu kecali s Laurentom o tréningu, pýtal som sa ho koľko hodín denne cvičia, na čo on odpovedal: „Nepočítame tréning na hodiny, toto bol intenzívny tréning. Robili sme na nohy a vzápätí zas na ruky, potom zase na nohy atď.“. Chcel nám objasniť aj tie ich počty opakovaní – 51, 26, 11 a pod. Ich séria sa skladá z 10 opakovaní + 1 za všetkých tých, ktorí s vami nemôžu práve trénovať (už dávnejšie o tom písal Ryan Ford z Colorada – http://parkourgenerations.com/articles.php?id_cat=1&idart=22 – článok je v anglickom jazyku). Yamakasi nám ponúklo možnosť spolupracovať na natáčaní nejakej reportáže alebo klipu kde bude Laurent vystupovať ako tréner, ktorému je všetko jedno, so psom sa pofľakuje, zatiaľ čo ostatní musia tvrdo cvičiť. Dostali sme tričká Yamakasi a začali sme natáčať – heh, naša prvá komerčná skúsenosť :D. V dobrom sme sa rozlúčili, pretože sme mali dohodnutý tréning so Sebom Goudotom na večer, a potrebovali sme si trochu aj oddýchnuť.

9

Prišli sme na hotel šťastní ako nikdy predtým, ale aj zničení ako nikdy predtým. Najedli sme sa a zaspali sme. Zobudili sme sa práve včas na Sebastienov večerný tréning, a tak sme ho išli hľadať k telocvični. Stretli sme ho spolu so Siscom, povedali nám, že predchvíľou pri telocvični stretli ďaľších Slovákov, ale nejavili záujem o tréning s nimi. Začali sme behom na zahriatie, potom sme robili opakovania výskoku a quadrapedie dolu schodmi. Pokračovali sme quadrapedie (cat balance) na dlhých zábradliach (Sebastiena sme prekvapili, keď sme tvrdili, že je to v pohode, jednoduché. On nás ubezpečoval, že to „v pohode“ nebude, ale naša príprava sa prejavila.) a nakoniec sme sa späť vracali klasickým balancom ale pospiatku. O chvíľu neskôr prišiel Jerome s Alexom a pokračovali sme v tréningu, tentokrát v lezení na lampu. Keď všetci skončili, bežali sme o kúsok ďalej na most, ktorý sme celý čas hľadali, a celý čas sme ho mali pod očami. Títo zjavne skúsenejší traceuri nás prekvapili svojimi „vymeriavacími“ technikami. Vzdialenosť a výšku merali všetkými možnými spôsobmi, čo nám bolo až trošku smiešne. Prešli sme ešte pár miest, urobili pár cvikov, trochu podebatovali až nakoniec nastal čas lúčenia sa. Stretli sme aj Freeway a s nimi sme sa rozlúčili vrúcnymi objatiami :D. Náš výlet do Lisses bol na konci.

Záver

O tom aké nervy sme mali na letisku, koľko hodín sme strávili čakaním na check-in a potom v rade na check-in vám zo zdravotných dôvodov nebudem radšej ani rozprávať. Spomínali sme na to dobré, čo sme v Lisses zažili, čo sme sa naučili a čo budeme odovzdávať ďalej. Osvojili sme si asi všetky tréningové metódy, ktoré sme sa naučili, hlavne tie od Yamakasi. Naučili sme sa odpočívať, trénovať tvrdšie a intenzívnejšie než kedykoľvek predtým (aj keď kratšie). Všetkým, ktorí majú záujem tieto nové poznatky s láskou odovzdávame a nekonečne sa tešíme na budúci rok, kedy sa do Lisses znova vrátime. Bolo tam skutočne krásne, neexistovala tam minulosť, ani budúcnosť. Celý čas bolo len „práve teraz“, či bolo ráno alebo neskoro v noci. Problémy a stres sa vytratili. Všetci traceuri boli maximálne ochotní, láskaví ku všetkým naokolo. Neboli tam žiadne hádky o tom, kto akú podstatu šíri, kto to chápe a kto nie, čo je parkour a čo je už freestyle, o tom čo je najlepšie a ako komercia vplýva na parkour. Bolo to tam ako jedna veľká komunita, celosvetová komunita. Väčšina sme sa videli prvý krát v živote, a predsa sme sa správali ako keby sme boli dlhoroční kamaráti. A práve preto máme na Lisses len tie najlepšie spomienky.

http://www.youtube.com/watch?v=cmLgI_BXT0w

Fotografie na Picasaweb – http://picasaweb.google.com/winmaker/Lisses2008

Na úplný záver by som chcel spomenúť, že celý tento výlet by sa mohol zdať len ako akási exkurzia, prechádzka. Moje opisy – prechádzka, hotel, spánok, dame du lac atď… sú ale pravdivé ale len povrchné. Bola to pre nás úžasná dovolenka a zároveň úžasný tréning. Miestami sme odpočívali a užívali si všetky tieto pocity, miestami sme potili krv. Výlet do Lisses, je niečo, čo sa dá iba zažiť.

© Traceur.sk